Michaela Ella Hajduková
New York, 1958
Deliu Divine, vychádzajúcu hviezdu filmového plátna, nájdu na jej narodeniny v hotelovej izbe v bezvedomí. Pokúsila sa o samovraždu.
Stále si rovnako hrdá Slovenka? Žena žida? Aby si však nepovedala, že som sviňa, doprajem ti ešte niekoľko chvíľ s ním. Zbaľ si najnutnejšie veci, máš na to päť minút, a nastúp do toho auta. S celou famíliou! Sofort!“
Michaela Ella Hajduková
Nemecká ríša, 1942
Život Sanny Schlosserovej je utrpením. Pripadá jej ako pomalá cesta do pekla, lemovaná cintorínom. Nebyť však podivnej udalosti, ktorá sa stala na úsvite jedného augustového dňa, vyvíjal by sa celkom inak. Keby nie jej náhlej výnimočnosti, nikdy by nevidela sterilizovanie žien a dievčat v Osvienčime, nepodstúpila ponižujúce deflorovanie v lebensbornskom dome, neokúsila bolesť na vyšetrovacích stoloch Clauberga, Schultza a Schumanna, nespoznala desivý úsmev doktora Mengeleho, nestratila najlepšiu priateľku Rivku...
... ale ani by nestretla Gabriela. Gabriela, ktorý by šiel po ňu aj do pekla. A možno tam napokon aj šiel.
Nádherné secesné priestory Freyjiných kúpeľov, nemocničné bloky koncentračných táborov a množstvo lekárskych plášťov. Vitajte vo svete, kde zomrela sloboda, zábrany i Hippokratova prísaha. Máte odvahu? Tak otvorte dvere a poďte ďalej...
Detaily produktu:
Ľudia sú ako domy. Majú veľa svetlých aj tmavých kútov, zatvorených dverí a svoju trinástu komnatu. Príbeh o tom, čo sa stane, keď sa rozhodneme niektoré dokorán otvoriť.
„Rád sa s vami zhováram, Lina. Škoda, že už nežije váš otec. Určite by bol pyšný na to, že mu robíte dobré meno."
Namiesto odpovede som sa usmiala, ale v hlave mi kričalo: Nie! To Vergília mu robí dobré meno. Lina skáče, ako píska tvoja strana. Lebo má strach. A dieťa. A milovaného muža. A sestru. A neter. A kopu cudzích detí v pivnici.
Výnimočný príbeh židovského chlapca z Bratislavy inšpirovaný skutočnými spomienkami starého muža, ktoré boli zamknuté v tajných zákutiach jeho pamäte viac ako sedemdesiat rokov.
Julienova rodina a ďalšie tisíce židov zomreli strašnou smrťou v koncentračných táboroch. Jedna z mojich dvoch najlepších kamarátok má vytetované číslo, ktorého sa nikdy nezbaví. Druhá zomrela pod rukami doktora Mengeleho, ktorého meno vyslovila Olive len pošepky a cez zovreté pery. Ako jej mám po tom všetkom povedať, že som odišla do Nemecka a vzala si Nemca v nacistickej uniforme?
