Nebojácne a s veľkým odhodlaním pomáhali svojim židovským spoluobčanom, i keď tým vystavovali nebezpečenstvu aj svojich najbližších – rodičov, brata, svojich manželov a svoje deti. Židia nešli na smrť poslušne – bojovali aj v odboji. A boli medzi nimi aj ženy. Presne to platí o Janny a Lien.

A hoci sa im dlho darilo ukrývať aj so svojimi príbuznými pred nacistami, ktorých prvoradým cieľom bolo transportovať všetkých holandských židov do vyhladzovacích táborov, napokon aj ony dve spolu s celou rodinou takmer pred koncom vojny skončili v koncentračnom tábore Osvienčim II, známom aj ako Auschwitz-Birkenau. Bol to posledný transport. V prvé ráno v Osvienčime, keď ženy v prúžkovanom oblečení konečne viedli ku karanténnym barakom, prechádzali okolo jednej z tých nízkych budov s obrovským komínom.

„Čo je to za továreň?“ spýtala sa ktorási z ich skupiny. Kapo nezdvihla zrak, nepohla ani svalom.
„Továreň?“ zopakovala a bradou mykla ku komínu. „Tam poslali váš transport. Do kozuba, ako tomu hovoríme.“